Zavolala som na manžela, nech zoberie staršieho syna a deky a ja vezmem mladšieho a peceň chleba tiež. Vybehli sme na ulicu, všade utekali ľudia a zrazu sa pred nami začal lámať asfalt na ceste. Ktosi kričal, aby sme bežali hore na kopec, lebo sa valí veľká voda. A už som sa brodila po kolená vo vode aj so synkom v náručí a manžel so starším synom sa mi stratil. Hromobitie bolo také veľké, že mi trhalo ušné bubienky. Keď som sa prebrodila k akémusi brehu, hrozne som plakala a pýtala sa ľudí, či nevideli môjho muža aj so synom. Nikto nevidel, všetci mali dosť starostí sami so sebou. A zrazu sa hromobitie vrátilo, tak silno, že ohlušoval všetko okolo a ja som cítila, že po tvári mi tečie voda.
Sedela som na brehu a usedavo plakala. A zrazu.... som sa zobudila, cítila som, že plačem nahlas , ale bolo mi divné, že hoci som hore, počujem naďalej burácanie hromu rovno pri uchu.
Pochopila som hneď, ako som sa otočila. Môj sobášený sladko spal a z jeho úst vychádzal hromový zvuk takej razancie, že mi zaliehalo v uchu. A bodaj by nie, odžunger jeden, jeho huba bola opretá o moje ucho a výdych horúceho vzduchu z jeho pľúc mi zarosil ucho aj vlasy....
Takú som mu bacla, až oči otvoril. S plačom som mu vynadala:Ty jeden taký a hentaký, já sa tu o teba bojím, že si sa utopil a ledvaj sem sa aj s malým zachránila, a ty mi chrníš do ucha!
Ešte skôr, než znovu zaspal, stačil ma utešiť slovami:" No vidzíš, mamo, jaké máš ty ščascí,... vidzíš? Šeci sme sa zachránili..."
