Divý mak


Nič krajšie nemôže byť ako nádherne rozkvitnutá lúka.
Prechádzaš sa poľnou cestičkou a po oboch stranách  ju lemuje hustý červený pás rozkvitnutého divého maku. A nielen mak, ale aj biele margaréty vytŕčajú hlávky pomedzi trsy tráv. Už len nevädza chýba. Akosi v posledné roky mizne z našich lúk, takisto ako miznú z našich chotárov lúky.
Je to smutné. Betónové plochy sa pomaly tlačia viac a viac do prírody. Veľké plochy veľkoskladov vytlačili z našich chotárov i úrodné polia. Veľké škatule narýchlo postavené na zelenej lúke, oplotené dokola plotom , lemované veľkými betónovými parkoviskami a každá z nich má svoj názov, ale ako čítaš, tak čítaš, máloktoré je  slovenské.
Je to smutné.
Tak ja mám svoj mak, nikto mi ho nevezme, nikto neodtrhne, nikdy nezvädne.

Rok 2014

Jar je už dávno za nami a Vianoce pred nami. Rok prebehol tak rýchlo, vlastne, tak ako každý pred ním.Z tohtoročných kraslíc mi zostali len tieto fotografie, priznávam, nie najlepšej kvality, ale čo už ! Aký mobil - taká kvalita :)

A máme prvý jesenný týždeň. A veru počasie nám dáva zabrať. Spomienku na horúce letné podvečery, keď slnko zapadlo a jeho lúče sfarbili oblohu "do zlatova", som sa snažila zachytiť na plátno.

Nuž, a aby som nezabudla spomenúť aj leto!  Jáááj, Danuška, bolo fajn brúsiť Tatry hore-dole, čo? A ani za toto tričko si sa nemusela hanbiť! Na rok ich namaľujem viac , sľubujem :)

Môj Rok 2013 v obrazoch

Dívam sa oknom do ulice. Vietor sa pohráva s opadnutým lístím našej brezy a slnko sa skrylo za oceľovo šedú oblohu.  V televízii beží reklama a opakovane niekoľkokrát za deň nám oznamuje, koľko ešte zostáva dní do Vianoc.  Ako ten čas rýchlo letí!  Po Vianociach príde Nový rok. Aký bude? Lepší ako tento?

Prajeme si to všetci. Nech je lepší !

a zima bola dlhá...

   Veru, zima je tento rok akási dlhá, vonku aj dnes sneží. Február je už v druhej polovičke, ale ešte sa neunavil, trasie tou roztrhanou perinou skoro každý deň.
A tak zimné večery sú dlhé a treba si ich dáko skrátiť. Ja mám na to plátno, bavlnky,ihly a chuť.
     Na začiatku bola otázka: A toto by si vedela vymaľovať ihlou? Spýtala sa to moja kamarátka , ukazujúc mi v časopise obraz Jaroslava Votrubu: Jar na riečke Javorina / 1949/. Najprv som sa zľakla, ale potom som jej povedala, že za pokus to stojí. Dnes som na plátne urobila posledné stehy a hotovo.
     Prestrela som si ho pred seba a zrazu som mala pocit, že vedľa mňa sedí moja babka Terezka a spokojne mi vraví: " dobre sem ca to naučila!".
     

Zuzička, Anička... a čo dokážu cibuľové šupy

     

 Ak sa dá vajíčko voľne uvariť do cibuľových šúp, dokáže sa nádherne sfarbiť, od žltej až po tmavú hnedú farbu. Netreba ani vkladať zelinky,, baliť to do látky, niekedy sa sfarbí tak, že zostanú na škrupine fľaky. A vtedy treba zapojiť svoju fantáziu a namaľovať to , "čo vidíš". A niekedy sa stane že vidím niečo také, ako na tejto kraslici.

Kraslice 2013

     Dívam sa oknom von - sneží. A bodaj by nesnežilo, veď je ešte len február v polovičke svojej vlády.Ešte prejde pár dní a bude tu marec. Nie je to ani dlho - ani krátko, preletí to tak, ako doteraz preletela celá zima.A hoci vonku snehová prikrývka zdobí ešte kus poľa, sneh vrždí pod nohami a drobné páperie poletuje vzduchom, už je tu cítiť blížiacu sa jar. A bude šibačka! Nie, nerobím si z nikoho dobrý deň - tento rok padne na prvého apríla!

     Tak čo, aké dnes namaľujem? Kvetinkové? Cibuľové? Či? Uvarím si bylinkového čaju, dochutím zázvorom, troškou medu a potom sa uvidí.

Vyberám zo skrini balíček so stužkami - červená, žltá, zelená,hnedá... Ešte nie, ešte je na stužky čas,teraz sa mi chce maľovať, vyškrabovať, dotieňovať. Navliekať stužky a robiť mašličky budem až neskôr, trebárs cez Superstar, pri tom nemusím ani tak pozerať na obrazovku, stačí, keď ich budem počúvať :)

Cha - aj my máme svoj červený koberec!

Vonku prituhuje, aj keď slnko zatiaľ dominuje na oblohe, ale vraj sneh smeruje aj k nám. Ledva sa ten posledný roztopil a vietor vysušil aspoň trošku chodníky a cesty. No ale čo už - Február je mocný pán, rád sa vyťahuje a tak trochu závidí Januáru, že je prvý :" Ja keby som bol prvý, by ste videli, čo by som dokázal..." . A tak sa snaží každý   rok dokázať toho viac ako Január,  a veľakrát sa mu to aj podarí.
Včera bolo tiež pekne, slnečno, nedalo mi, natiahla som teplé čižmy, zababúšila som sa a poďho s našim havinom  hore cestou do vinohradov. Akosi smutne šedo bolo dokola, sem-tam fľak neroztaveného snehu, suchá tráva zľahnutá až k zemi , vinohrady ostrihané, poviazané , cestičky pomedzi riadky  ešte od jesene rozorané.Alanovi to ale vôbec nevadilo, po poveli "Vedieš !" vyrazil niekoľko metrov predo mnou  , oňuchával ,"značkoval" a hlavne vetril. Zacítil stádo srniek, pozrel na mňa , "že čo s tým, gazdiná, mám, či nemám ?...". "Nyšt nebude, sokole..." , vravím mu a pre istotu si ho pripnem na vôdzku. Mali ste vidieť tie jeho smutné oči!  Vždy rovnaký "kukuč", ale vždy je v nich iskierka nádeje, že hádam raz mu to dovolím .
Srnky odcválali hore vŕškom do hory a ja som sa pobrala opačným smerom. Neďaleko je stará cestička pomedzi vinohrady, lemovaná po jednej strane hustými šípkovými kríkmi. A veru, keď niečo sfarbovalo chotár, tak to boli práve oni. S počudovaním som si všimla, že na vrcholcoch kríkov sa v zimnom vetre kníšu  halúzky , obsypané nahusto plodmi - nádherne červenými , zimou, ani zverou  zvonku nepoznačenými.
"Jááááj, moje sladučké, vy ma tu stále čakáte? No poďte tetule do teplučka, zohrejem vás hneď ako prídem domov ..." A bolo tak, voňavý  šípkový čajíček bol o chvíľu hotový , a "si prectafte, z čerstvých šípek - rovno z rádku..."
   Ako som tak popíjala aj s mojim dzedkem čaj,zaspomínali sme si na krásnu jeseň minulého roku. To sa oberalo, to bola nádhera , babie leto trvalo dosť dlho, šípky opäť nesklamali, urodilo sa.
    A tak sa môžeme pochváliť , že aj my máme svoj červený koberec...... aspoň raz v roku určite!