Bolo to pred pár rokmi, keď som sa vybrala do Bratislavy na Kramáre . Mala som problémy s chrbticou a išla som na vyšetrenie za mojou lekárkou.
Na Račianskom mýte zastavil trolejbus číslo tuším 269, nie som si už istá, ale to je jedno - išiel rovno pred nemocnicu. Horko-ťažko som nastúpila prednými dvermi, troleják bol tak natrieskaný, že bolo umenie dostať aj lístok na štiknutie do tej malej skrinky na tyči. Ako som sa prebojovala o meter dopredu, zostala som stáť, držiac sa rukou tyči.Trolejbus naštartoval tak sprudka, že všetci, čo sme tam stáli, sme mali čo robiť, aby sme udržali rovnováhu. Čo čert nechcel, zrazu som pocítila prudkú bolesť ľavej nohy, pani, ktorá predomnou stála mi celou váhou šľapla na prsty.
Božinku, to bola bolesť! No nedalo sa nič robiť, už sa stalo! Cesta pomaly ubiehala ulicami Bratislavy, a ja som sa započúvala do rozhovoru predo mnou. Pri stene vpredu naboku sedeli na lavici dvaja dôchodcovia. On a ona v pokročilom veku a každý z nich sa rukou opieral o palicu.
"Pozerám sa, že aj vy idete tuším na Kramáre..." - prihovorila sa Ona Jemu . On jej hneď odpovedal, že veru ide aj on, lebo má problémy s nohou. Ona mu drukovala tým, že začala opisovať svoje bolesti chrbtice. Do rozhovoru sa zamiešala i žena predo mnou, čo ma tak nečakane obšťastnila cvaknutím opätku na čižme, ktorú mala obutú.
- " jej, to je náhoda, aj ja tam idem- za mamičkou, ona tm leží tiež s bolesťami chrbtice".
- " A jak je stará tá vaša mama?" - spýtala sa pani s paličkou.
-" No dosť, už má 73 rokov a také mala včera strašné bolesti v krku, že sme ju museli odviezť do nemocnici, leží na neurológii,tak sa idem spýtať, ako na tom je." - odpovedala pani predo mnou.
Cesta ubiehala veselo v tesnom zomknutí všetkých v trolejáku. A ja som si povedala, fajn, budem sa tej ženskej držať, lebo už som aj zabudla ako sa na tú ženskú neurológiu ide.
Keď sme sa všetci doslova vysypali pred špitálom, snažila som sa ísť za tou ženskou, ale akosi sa mi stratila v tej spleti ľudí. Ale pamäť mi dobre slúžila,hneď som sa vedela zorientovať a našla som výťah. A podvedome, úplne automaticky som stlačila 6 - poschodie, kde som mala vystúpiť. Skôr, než sa výťah zatvoril, videla som , ako sa medzi dvere vrútila moja "kamarátka" z trolejbusu:"Počkajte, počkajte na mňa, aj ja idem hore.."Vo výťahu okrem nás dvoch bola ešte jedna pacientka a v kúte ležérne opretá v rohu prežúvala moletná sestrička, dívajúc sa "do blba", zatvorená do svojích myšlienok.
Moja kamarátka z trolejáku siahala na tlačítka a v tom som jej ja povedala:"Nemusíte, pani, ja som už stlačila šesťku".
Pani sa usmiala a zrazu udivene na mňa pozrela:"Pani, a ako vy viete, že ja idem na šestku , my sa poznáme?
"
.Kľudným, tichým hlasom som jej odpovedala:"Nie nepoznáme, ale jáááá viem všetko:"
V tom okamihu sestrička v rohu prestala prežúvať a dvihla svoj zrak hore na mňa, lebo jednoznačne som nad všetkými prítomnými vyčnievala aspoň o jednu hlavu.
Kamarátka z trolejáku len zakrútila hlavou., lebo zjavne rozmýšľala nad mojou odpoveďou.A vtedy do mňa vošli všetci čerti a dostala som chuť zahrať sa s ňou.
-"Kľud, nebojte sa, nemusíte sa báť o mamičku, aj ja mám tak starú maminu ako vy, aj ona tu ležala a pomohli jej..."
No to už bolo na tú pani priveľa!
-"Prosím vás, vy ma udivujete. Ja nechápem! Ako viete, že ja idem za mamou , koľko má rokov a čo jej je?"
"Já viem všetko..." opäť som jej kľudným tichým hlasom odpovedala a pritom som sa jej hypnoticky dívala do jej prekvapených, naširoko otvorených očí.
Periférným zrakom som sledovala sestričku., výťah nás vozil hore - dole a bola som presvedčená, že aj zabudla, na ktoré poschodie chcela ísť.
Aby som tú moju známu z trolejáku ešte viac šokovala, tak som jej povedala:" Jáááá viem aj to, že ste sem neprišla ani peši, ani autom, ale trolejbusom č. 269!" - sranda, ako taká vec dokáže urobiť divy. Ledva dýchala.... V tom sa výťah zastavil na 6. poschodí, dvere sa otvorili a ja som moju zhypnotizovanú spolucestujúcu pomaličky vytláčala von:"Tak, už sme tu, vystupujeme..." Ešte skôr, než sa výťah odporúčal na iné poschodie, som videla sestričku, ako nechápavo stála ako priklincovaná a zabudla aj na žuvačku v hube.
Zostali sme stáť na chodbe pred výťahom. Ej, ale som bojovala sama so sebou - mám jej to povedať - nemám jej to povedať? Nechám ju v tom tajomnom nevysvetlenom stave, a bude na mňa spomínať ako na Sibylu / ako tá sestrička, čo sa to už nikdy nedozvie :)) /, alebo jej to vyklopím. Ale keď som videla jej červenú tvár od vzrušenia a neustále opakovala slová "nechápem, nechápem, já si to neviem vysvetliť",prišlo mi jej ľúto, chytila som ju cestou na oddelenie okolo ramien a so smiechom som jej povedala:" No to je tak... ani ja som neprišla ani autom, ani peši, ale prišla som tiež trolejbusom č. 269. A celou cestou som stála za vašim chrbtom a vypočula som si váš rozhovor, či som chcela - alebo nechcela. A preto "Jááá viem všetko"."
Škoda - mohla som jej to nepovedať, iste by tento príbeh rozprávala aj svojím vnúčatám :))))))
