Šibačka je predo dvermi

Aj tento rok sa môže jar spýtať, čo som robila v zime. A preto som si krasličky rýchlo odfotila, ešte skr, než sa rozbehnú do sveta.

Moje perníky

Nesieeem váám noviinu prenáaramnúúú...

Schyľuje sa k večeri... Za oknami blikajú svetlá, na balkónoch elektrické sviečky, fakt je už najvyšší čas popiecť všetko, čo by na vianočnom stole nemalo chýbať.
A tak som si povedala:Babko, zanechaj štrikovány, treba už začať!
A začnem pekne s medovníkmi, tie u nás ľúbia všetci. Včera som si zarobila cestíčko, pekne som ho dala chladiť a dnes šup šup, ide sa vyľkať, vyrezávať, vajíčko je už tiež rozšľahané a orechy sa trasú od radosti, že ich moly nezožerú niekde zabudnuté v komore.
Najprv kolieska, potom hviezdičky, mesiačiky, hríbiky a už sa to pekne ukladá na plech. Chlapi sa tešia, trúba je vyhriata,šup šup , prvý plech. Koľko to mám minút nechať piecť? Aha, jasné, dávam pozor na hodinky , sadnem si pred trúbu a s radosťou sa pozerám , ako sa kolieska, mesiačiky,hríbiky a hviezdičky nadúvajú radostne do výšky.Vôňa škorice a vanilky sa plazila popod všetky škáry von až na ulicu.
Keď som vrhla svoj druhý pohľad na presklené dvere trúby, neverila som vlastným očiam!
Jeho - akoby čarovným prútikom zmizli hviezdičky, hríbiky, mesiačiky a o kolieskach ani nehovorím!
Nále, gdo mi vymenil plech?
Po celej ploche sa do zlatova piekol "jeden kus" súvislého koláča pekne posypaný kúskami orechov.
Hmmmmmmmm............ soudruzi z NDR by iste nemali radosť...
Skôr, než som vytiahla plech a dala ho chladiť na dlažbu balkóna, opatrne som zatiahla rolety.Božíííčku, keby to videla horná suseda - kuchárka od prirodzenia, iste by ani nezaspala od šoku.
Keď už čudo-judo vychladlo, položila som ho na linku a tuho som premýšľala " čo s tým"!
Nepomohlo to, všetky závity mozgové zrazu nepomáhali,iba viečko na ľavom oku sa čudne chvelo a vyzerala som ako koza po prvej rane.
Chytro som zmapovala najbližšie okolie, dzedko bol v izbe , syn vo svojej , len náš pes trpezlivo slintal v rohu kuchyne a nespustil zo mňa oči.
A........a.... už to mám!
Otvorila som linku, vybrala sklený pohár, z ktorého dzedko najradšej pije chladené biele a poďho - šup šup šup, cesto sa poddávalo, koliesok pribúdalo a než sa niektoré dvere otvoria, musím tie kolieska nejako prelifrovať z plechu preč.
To čo robíš? Čujem za ľavým plecom, až ma naraz pichlo v päte a za uchom - dzedko!!!!
Reku, dzedo, teba sem tu potrebovala jak vred na pate!
No a to už dorazil jak na potvoru náš treťorodený :To čo robíš?
Enem to psisko sedelo jak vycpaný kocúr a ani len nehafol - aspoň niekto, kto má rozum !!
A vtedy mi jeden mozgový závit pomohol: No čo by som robila - medové kekse!
Aha! Ani im slina nedoniesla viac slov a ja som im bola za to vďačná. Šak keby len slovko navyše povedali - scehujem sa g mamke!
No, tak si to asi špatne zamíšala - kľudným hlasom po pár minútach prehovoril môj sobášený. A tretí závit mozgový mi zase pomohol - Dzedko, já som vedzela, že teho medu bolo moc, len ty si ma presveččoval, že je ho akurát".
Zlatý mój dzedko - postavil sa k plechu a opatrno čáhol na to, čo tam po vybratých kolieskach zostalo: No.... ale .... je to velyce len chutné...
Že??? A víš čo dzedko, to šecko móžete zest a hnet!
A to moje milované fúzaté dzedysko ešte dodal: To fakt? A.... nebude ci to chýbat?
Záver: Nebudete mi veriť, ale my budeme mať tieto sviatky "medové keksíky". Také istotne ani Ježiško nevidel!
Takže - šťastne to dopadlo a veselo bolo už dnes!