Keď kvitol orgován

V babičkinom dome na kraji nášho malého mestečka bolo od rána rušno. Ukladali sa veci z otvorených skríň,viazali sa periny do ľanovej trakovičky a do veľkých papierových škatúľ sa jeden vedľa druhého vkladali do novín zabalené hrnčeky, poháre, taniere...
Keď slnko najviac pražilo, pred domom zastal voz, ťahaný dvoma koňmi. Starý otec pomáhal chlapom nosiť nábytok, otec vynášal plné škatule a nakoniec mama uložila navrch tej zvláštnej hory periny.Sedela som v kútiku našej izbičky a zvedavo som sa obzerala okolo seba. Bolo to straaašne zaujímavé, vidieť zrazu našu izbu bez nábytku, koberca a obrazov na stene. Dívala som sa na miesto, kde stála ešte ráno moja postieľka a nad ňou visel v striebornom ráme obrázok  dlhovlasého anjela  s veľkými bielymi krídlami,ako s natiahnutými rukami sprevádza dve malé deti, ktoré prechádzajú drevenou lávkou na druhú stranu potoka.
"Anička, kde si? Poď už ideme!" počula som mamin hlas, stačilo prebehnúť po drevenej dlážke, vyliezť na štokrlík.Okno bolo také nizke, že stačilo aby mama natiahla ruky a už som bola na ulici. Posadila ma na kozlík voza vedľa uja kočiša a oni s otcom sadli na bicykel. Ujo mi dal do ruky liace a drsnou rukou mi postrapatil vlasy:"Neboj sa, aj my ideme za nimi, spolu to zvládneme, veď koníčky vedia, čo majú robiť". Bola som síce vyľakaná z toľkých zvláštnych udalostí, ale zároveň šťastná, že sa poveziem na voze , ťahanom takými veľkými koníčkami.
     Cesta nebola dlhá, prešli sme iba o dve ulice ďalej, keď voz zastavil pred akýmsi domom. Veľká drevená brána bola otvorená dokorán a v pitvore už stáli opreté o stenu dva bicykle. Zvedavo som vošla do prítmia veľkého pitvora. "Jeeej, to je veľkýýýý dvor... " doširoka roztvorenými očami som všetko prehliadala, krásne detsky sa čudovala hore dreva uprostred. Na uložených brvnách sedelo dievča. Sedelo a podobne ako ja sledovalo všetko, čo sa vo dvore odohrávalo.
"Nezavadzaj, Anička, poď domov..." počula som zvolanie spoza rohu a vzápätí som uvidela ženu, s previazanou hanačkou na hlave, opásanú kvietkovanou zásterou  , ako sa ku mne  blíži, podáva mi ruku a tichým hlasom sa mi prihovára:"Vitaj,no... povedz nám, ako sa voláš?"  
"Anička" - snažila som sa slušne predstaviť, ako to dokáže sotva štvorročné dieťa a pocítila som jej vlhkú dlaň. Ešte sa jej nestihla usušiť ako odbehla od plného koryta , kde máchala prádlo.
"Ale čo! Zasmiala sa zvonivým hlasom, tak to budeme mať dve Aničky na jednom dvore! Počuješ , Anka? " povedala obrátiac sa k dievčatku, ktoré sedelo na uložených brvnách pod veľkým stromom .
"Tu krásne vonííí... " nevdojak zo mňa vyhŕkla táto veta, len čo vôňa bielych kvetov dorazila až k môjmu nosu. " Voní, voní.... to je náš orgován, každý rok tak krásne voní keď sa rozkvitne..." povedala teta , podišla k stromu a nalámala zopár rozkvitnutých halúzok. "Tu máš na, zober ich mame, nech aj vám voní v izbičke".
Keď som po prvýkrát vchádzala do nášho nového bytu, v izbe otec zatĺkal klinec do steny a v kúte pod oknom už stála moja postieľka. A keď mi mama dávala pusu na dobrú noc, dlhovlasý anjel s bielymi krídlami sa na mňa usmieval nad postieľkou.