najobľúbenejšie témy mojich prác

 "Lastovičky", tak som nazvala odpočívajúce žienky v tieni starého vinohradu, ako sedia na vŕšku a  dívajú sa dolu na cestičku, či už nejde náhodou pre nich gazda :))))
-"Ná očúvaj, Maríno, neny hento tam pri tem  orechu náhodu Jano?"
-" ale ic, Zuza, fčuleky o takémto čase a f takém hici ? Ten istotne ket nesedzí jak egreš pod orechem s nohama v lavóri, tak lapí f šenku pri pive."

-"Terezko, ulej z teho džbána, šak čo sme si ocamater zabili? Troška ešče posedzíme a ket slnko sedne he za ten kopec, sedneme na bicyglo a pójdeme domo.... ozaj, dzifčence, čo urobit nafriško  k večeri?                               

                            

Druhý obraz pod lastovičkami je nostalgia babieho leta, keď sa slnko nakláňa za obzor a jeho posledné lúče do zlatista farbia krajinu.

     Horčicové rozkvitnuté pole, tetnto borázok som objavila na Googli a hneď sa mi zapáčil, preto som neodolala  a už ho mám v rámčeku.A makové pole nad ním takisto.

Maková štrúdľa od Gabiky

Nie, nezabudla som na teba, Gabika, zvlášť som ťa nechala na koniec, lebo tvoja maková štrúdľa, poctivo ťahaná ako má byť, bola taká skvelá, že keby som bola básnik - tak by som jej venovala pár rýmov:

Bola som z nej vedľa,
bolo to už dávno,
keď som takú jedla.

Nevadilo, že nám z huby
bolo vidieť čírne zuby.
Veru tak, najlepší je z Jarnej mak!

Jarné trhy v Dolných Orešanoch

Tak sme sa tam zišli, jeden po druhom, rozložili sa pekne každý tam, kde mal určené miesto. A zrazu sa sála kultúrneho domu  v Dolných Orešanoch naplnila  pestrou paletou farieb.. 

V tej trme-vrme som nestačila všetko zachytiť na môj mobil, ale pár záberov som predsa stihla.  A tak Vám ich, milé varecháčky , ako som sľúbila ponúkam k Vašej pozornosti.

Vyšívané obrazy hnedou a melírovanou bavlnkou znázorňujú dávne zábery zo starých fotografií tých miest, ktoré už v našom meste neexistujú, alebo sú už mnoho rokov renovované. Sú to domčeky , ktoré ešte v šestdesiatych rokoch stáli v Grinave, alebo v Pezinku. Tie posledné dva zábery ešte nie sú zarámované, sú to staršie zábery z jednej ulici mesta Modry a posledný je povestná modranská bašta. 

Farebné obrázky krajiniek som vyhľadala v obrázkoch v Googli , naskicovala na plátno a "vymaľovala ihlou".
     Veľa rokov sa pominulo od tej chvíle, keď ma moja babička, vychýrená ľudová výšivkárka , učila narábať ihlou. Každý z týchto obrázkov je spomienka na ňu.
    
     A mali ste pravdu, dievčence moje,podujatie bolo veľmi milé a nebanujem, že som sa ho zúčastnila. A za to ďakujem i Vám - varecháčky moje.

Keď sa jar opýta, čo si v zime robila...

tak jej poviem, nech si otvorí tento blog, a uvidí  :))) Vyšívala, maľovala, len tak hrmelo ....

čas minulý

Je to zvláštne, ale pri pohľade na každý svoj obraz si spomeniem na chvíle, keď som ho vyšívala, jasne sa mi vracajú spomienky na určité momenty, na čo som myslela, čo sa okolo udialo, ako keby za každým tým stehom bol uložený kúsok môjho života - čo steh - to sekunda života , ako premena energie z jednej na druhú. Kto dostane môj obraz, akoby dostal kus môjho života ukrytého za rámom. A niektorí, ktorí môj obraz kúpia - akoby si kupovali kúsok z môjho života , jednoducho povedané - čas je nehmotný, nedá sa uchopiť do ruky, nedá sa poskladať, ani zabaliť,  a predsa.... ja to dokážem - aspoň čo sa týka času minulého ...