piatok 19. augusta 2011

Odbilo poledne...

Zrazu plnšie ako doobeda. Monterkoví tigry v bagandžiach, či starých kanadách, košíky v ruke a postupne sa stavajú do radu pred pultom s mäsom. Pred obchodom stoja dvaja urastení robotníci hen od naproti zliezli z lešenia na bytovke, čo sa ju snažia zatepliť:"Ta,keľo máme tých peňeží, Mižu?" Povie jeden z nich a premŕva kovové mince v dlani.
"Ta ja ani neviem..."- unavene odpovie mladší a očami prepočítava kamarátove groše v hrsti.
"Šak počkaj, keľo stojí ta pľoskačka?Jááááj, doooobre, bo chlopi čekajú, že  litrovku prinesieme... no dobre, mame aj na pľoskačku..." S úľavou si vydýchne starší pupkoško a obaja vojdu do obchodu.
O pár minút sa monterková čata presunie k pokladni: "Dívaj, Mižu prvý...", a už mu kladú do jeho košíka svoj tovar.
"A čo vy, kam sa tlačíte, pekne do radu..." , okríkne ich mladá žena s deckom na rukách.
"Jáááj, pani, nám bárs piľno...fiňišujeme...", snaží sa s ustarosteným hlasom mladú mamku jeden z tigrov obmäkčiť. A to si už aj ja k nej pristanem , držíme spolu :))
Chlapi sa teda musia postaviť pekne za nás, poriadok musí byť, aj keď...
Každý z nich drží svoj košíček s tovarom: slovenská točená pol metra, šesť - sedem rožkov, pol kila tresky, dve-tri horalky , tik-taky jeden kus a jedna máááľučka pľoskáčka navérchu.
Pred obchodom stojí Mižu s mladším tigrom, vyhliadnu si lavičku hneď naproti , pohodlne si na ňu zložia zrobené telo a glo glo ... len taký lupot! Šup s ňou do odpadového koša hneď pri lavičke:"Ta možeme isť!" Utrie si spakruky Mižu hubu a svorne plece pri pleci obaja odchádzajú svižným krokom k naprotivnému paneláku - bo chlopi čekajú tyž!

streda 17. augusta 2011

Maľované kraslice



Mám kamarátku Milku a ona  má doma sliepky. A každý deň čerstvé vajíčka. A domáce vajíčka sú najlepšie na svete! Ako na jedenie, tak aj na výdušky. A stáva sa občas, že mladé sliepky , ktoré vo svojej branži iba začínajú , nemajú také skúsenosti ako staršie kolegyne zo slepačieho kolektívu, a preto ich prvé produkty sú pomerne odlišné  od tých sliepok " s praxou". A tie vajíčka kamarátka Milka odkladá pre mňa. Ja sa za to na tie sliepky vôbec nehnevám, veď prax ich naučí! Práve že tieto maličké chutné vajčule mám najradšej . Keď ich namaľujem, uložím ich do minikošíčka a im to tam naozaj svedčí. Na jarných trhoch v Modre-Kráľovej mali osobného strážcu, ozbrojeného vidlami. Po celý čas pri nich stál a dával na ne pozor.

Môj fotoalbum - JAR 2011-krasličky cibuľnačky



      Keď sa sne roztopí a znovu si začneme zvykať, že slniečko hreje, keď  zo zemi vyraší svieža zelená tráva, a pri prechádzkach prírodou si všimneme prvú snežienku, či žlté kašky, alebo prvosienky,nastal ten pravý čas  kraslíc.
     Nazbierané zelinky priložíme na vajíčko, obalíme plátnom, zviažeme a ponoríme do vriacej vody, kde už cibuľové šupky veselo vrú a vodu zafarbia do hneda.
     Keď sa v nich vajíčka - výdušky dobre uvaria, vyberieme,"vyzlečieme" ich a podľa toho, čo zelinky vytvorili, popustíme svojej fantázii uzdu a dotvárame domaľovaním a vyškrabkávaním konečný vzor.

  

pondelok 4. apríla 2011

Já viem všetko....


Bolo to pred pár rokmi, keď som sa vybrala do Bratislavy na Kramáre . Mala som problémy s chrbticou a išla som na vyšetrenie za mojou lekárkou.
Na Račianskom mýte zastavil trolejbus číslo tuším 269, nie som si už istá, ale to je jedno - išiel rovno pred nemocnicu. Horko-ťažko som nastúpila prednými dvermi, troleják bol tak natrieskaný, že bolo umenie dostať aj lístok na štiknutie do tej malej skrinky na tyči. Ako som sa prebojovala o meter dopredu, zostala som stáť, držiac sa rukou tyči.Trolejbus naštartoval tak sprudka, že všetci, čo sme tam stáli, sme mali čo robiť, aby sme udržali rovnováhu. Čo čert nechcel, zrazu som pocítila prudkú bolesť ľavej nohy, pani, ktorá predomnou stála mi celou váhou šľapla na prsty.
Božinku, to bola bolesť! No nedalo sa nič robiť, už sa stalo! Cesta pomaly ubiehala ulicami Bratislavy, a ja som sa započúvala do rozhovoru predo mnou. Pri stene vpredu naboku sedeli na lavici dvaja dôchodcovia. On a ona v pokročilom veku a každý z nich sa rukou opieral o palicu.
"Pozerám sa, že aj vy idete tuším na Kramáre..." - prihovorila sa Ona Jemu . On jej hneď odpovedal, že veru ide aj on, lebo má problémy s nohou. Ona mu drukovala tým, že začala opisovať svoje bolesti chrbtice. Do rozhovoru sa zamiešala i žena predo mnou, čo ma tak nečakane obšťastnila cvaknutím opätku na čižme, ktorú mala obutú.
- " jej, to je náhoda, aj ja tam idem- za mamičkou, ona tm leží tiež s bolesťami chrbtice".
- " A jak je stará tá vaša mama?" - spýtala sa pani s paličkou.
-" No dosť, už má 73 rokov a také mala včera strašné bolesti v krku, že sme ju museli odviezť do nemocnici, leží na neurológii,tak sa idem spýtať, ako na tom je." - odpovedala pani predo mnou.
Cesta ubiehala veselo v tesnom zomknutí všetkých v trolejáku. A ja som si povedala, fajn, budem sa tej ženskej držať, lebo už som aj zabudla ako sa na tú ženskú neurológiu ide.
Keď sme sa všetci doslova vysypali pred špitálom, snažila som sa ísť za tou ženskou, ale akosi sa mi stratila v tej spleti ľudí. Ale pamäť mi dobre slúžila,hneď som sa vedela zorientovať a našla som výťah. A podvedome, úplne  automaticky som stlačila 6 - poschodie, kde som mala vystúpiť. Skôr, než sa výťah zatvoril, videla som , ako sa medzi dvere vrútila moja "kamarátka" z trolejbusu:"Počkajte, počkajte na mňa, aj ja idem hore.."Vo výťahu okrem nás dvoch bola ešte jedna pacientka a v kúte ležérne opretá v rohu prežúvala moletná sestrička, dívajúc sa "do blba", zatvorená do svojích myšlienok.
Moja kamarátka z trolejáku siahala na tlačítka a v tom som jej ja povedala:"Nemusíte, pani, ja som už stlačila šesťku".
Pani sa usmiala a zrazu udivene na mňa pozrela:"Pani, a ako vy viete, že ja idem na šestku , my sa poznáme?
"
.Kľudným, tichým hlasom som jej odpovedala:"Nie nepoznáme, ale jáááá viem všetko:"
V tom okamihu sestrička v rohu prestala prežúvať a dvihla svoj zrak hore na mňa, lebo jednoznačne som nad všetkými prítomnými vyčnievala aspoň o jednu hlavu.
Kamarátka z trolejáku len zakrútila hlavou., lebo zjavne rozmýšľala nad mojou odpoveďou.A vtedy do mňa vošli všetci čerti a dostala som chuť zahrať sa s ňou.
-"Kľud, nebojte sa, nemusíte sa báť o mamičku, aj ja mám tak starú maminu ako vy, aj ona tu ležala a pomohli jej..."
No to už bolo na tú pani priveľa!
-"Prosím vás, vy ma udivujete. Ja nechápem! Ako viete, že ja idem za mamou , koľko má rokov a čo jej je?"
"Já viem všetko..." opäť som jej kľudným tichým hlasom odpovedala a pritom som sa jej hypnoticky dívala do jej prekvapených, naširoko otvorených očí.
Periférným zrakom som sledovala sestričku., výťah nás vozil hore - dole a bola som presvedčená, že aj zabudla, na ktoré poschodie chcela ísť.
Aby som tú moju známu z trolejáku ešte viac šokovala, tak som jej povedala:" Jáááá viem aj to, že ste sem neprišla ani peši, ani autom, ale trolejbusom č. 269!" - sranda, ako taká vec dokáže urobiť divy. Ledva dýchala.... V tom sa výťah zastavil na 6. poschodí, dvere sa otvorili a ja som moju zhypnotizovanú spolucestujúcu pomaličky vytláčala von:"Tak, už sme tu, vystupujeme..." Ešte skôr, než sa výťah odporúčal na iné poschodie, som videla sestričku, ako nechápavo stála ako priklincovaná a zabudla aj na žuvačku v hube.
Zostali sme stáť na chodbe pred výťahom. Ej, ale som bojovala sama so sebou - mám jej to povedať - nemám jej to povedať? Nechám ju v tom tajomnom nevysvetlenom stave, a bude na mňa spomínať ako na Sibylu / ako tá sestrička, čo sa to už nikdy nedozvie :)) /, alebo jej to vyklopím. Ale keď som videla jej červenú tvár od vzrušenia a neustále opakovala slová "nechápem, nechápem, já si to neviem vysvetliť",prišlo mi jej ľúto, chytila som ju cestou na oddelenie okolo ramien a so smiechom som jej povedala:" No to je tak... ani ja som neprišla ani autom, ani peši, ale prišla som tiež trolejbusom č. 269. A celou cestou som stála za vašim chrbtom a vypočula som si váš rozhovor, či som chcela - alebo nechcela. A preto "Jááá viem všetko"."
Škoda - mohla som jej to nepovedať, iste by tento príbeh rozprávala aj svojím vnúčatám :))))))

streda 30. marca 2011

najobľúbenejšie témy mojich prác

 "Lastovičky", tak som nazvala odpočívajúce žienky v tieni starého vinohradu, ako sedia na vŕšku a  dívajú sa dolu na cestičku, či už nejde náhodou pre nich gazda :))))
-"Ná očúvaj, Maríno, neny hento tam pri tem  orechu náhodu Jano?"
-" ale ic, Zuza, fčuleky o takémto čase a f takém hici ? Ten istotne ket nesedzí jak egreš pod orechem s nohama v lavóri, tak lapí f šenku pri pive."
-"Terezko, ulej z teho džbána, šak čo sme si ocamater zabili? Troška ešče posedzíme a ket slnko sedne he za ten kopec, sedneme na bicyglo a pójdeme domo.... ozaj, dzifčence, čo urobit nafriško  k večeri?                               
                            
Druhý obraz pod lastovičkami je nostalgia babieho leta, keď sa slnko nakláňa za obzor a jeho posledné lúče do zlatista farbia krajinu.

     Horčicové rozkvitnuté pole, tetnto borázok som objavila na Googli a hneď sa mi zapáčil, preto som neodolala  a už ho mám v rámčeku.A makové pole nad ním takisto.

utorok 29. marca 2011

Maková štrúdľa od Gabiky


Nie, nezabudla som na teba, Gabika, zvlášť som ťa nechala na koniec, lebo tvoja maková štrúdľa, poctivo ťahaná ako má byť, bola taká skvelá, že keby som bola básnik - tak by som jej venovala pár rýmov:

Bola som z nej vedľa,
bolo to už dávno,
keď som takú jedla.

Nevadilo, že nám z huby
bolo vidieť čírne zuby.
Veru tak, najlepší je z Jarnej mak!

Jarné trhy v Dolných Orešanoch


Tak sme sa tam zišli, jeden po druhom, rozložili sa pekne každý tam, kde mal určené miesto. A zrazu sa sála kultúrneho domu  v Dolných Orešanoch naplnila  pestrou paletou farieb.. 


V tej trme-vrme som nestačila všetko zachytiť na môj mobil, ale pár záberov som predsa stihla.  A tak Vám ich, milé varecháčky , ako som sľúbila ponúkam k Vašej pozornosti.


Vyšívané obrazy hnedou a melírovanou bavlnkou znázorňujú dávne zábery zo starých fotografií tých miest, ktoré už v našom meste neexistujú, alebo sú už mnoho rokov renovované. Sú to domčeky , ktoré ešte v šestdesiatych rokoch stáli v Grinave, alebo v Pezinku. Tie posledné dva zábery ešte nie sú zarámované, sú to staršie zábery z jednej ulici mesta Modry a posledný je povestná modranská bašta. 
Farebné obrázky krajiniek som vyhľadala v obrázkoch v Googli , naskicovala na plátno a "vymaľovala ihlou".
     Veľa rokov sa pominulo od tej chvíle, keď ma moja babička, vychýrená ľudová výšivkárka , učila narábať ihlou. Každý z týchto obrázkov je spomienka na ňu.
    
     A mali ste pravdu, dievčence moje,podujatie bolo veľmi milé a nebanujem, že som sa ho zúčastnila. A za to ďakujem i Vám - varecháčky moje.

nedeľa 20. marca 2011

utorok 1. marca 2011

čas minulý



Je to zvláštne, ale pri pohľade na každý svoj obraz si spomeniem na chvíle, keď som ho vyšívala, jasne sa mi vracajú spomienky na určité momenty, na čo som myslela, čo sa okolo udialo, ako keby za každým tým stehom bol uložený kúsok môjho života - čo steh - to sekunda života , ako premena energie z jednej na druhú. Kto dostane môj obraz, akoby dostal kus môjho života ukrytého za rámom. A niektorí, ktorí môj obraz kúpia - akoby si kupovali kúsok z môjho života , jednoducho povedané - čas je nehmotný, nedá sa uchopiť do ruky, nedá sa poskladať, ani zabaliť,  a predsa.... ja to dokážem - aspoň čo sa týka času minulého ...

štvrtok 10. februára 2011

Zemetrasenie

Stalo sa to už dávno, ale sú chvíle, keď si na to s úsmevom spomeniem:

Snívalo sa mi, že bývame na námestí nášho mesta, v starej budove bývalej pekárne.Bola som práve v kuchyni, keď zrazu počujem hrozný lomoz, hukot,hromobitie. Cez okno vidím - ľudia bežia a kričia :Utekajte - zemetrasenie...
Zavolala som na manžela, nech zoberie staršieho syna a deky a ja vezmem mladšieho a peceň chleba tiež. Vybehli sme na ulicu, všade utekali ľudia a zrazu sa pred nami začal lámať asfalt na ceste. Ktosi kričal, aby sme bežali hore na kopec, lebo sa valí veľká voda. A už  som sa brodila po kolená vo vode aj so synkom v náručí a manžel so starším synom sa mi stratil. Hromobitie bolo také veľké, že mi trhalo ušné bubienky. Keď som sa prebrodila k akémusi brehu, hrozne som plakala a pýtala sa ľudí, či nevideli môjho muža aj so synom. Nikto nevidel, všetci mali dosť starostí sami so sebou. A zrazu sa hromobitie vrátilo, tak silno, že ohlušoval všetko okolo a ja som cítila, že po tvári mi tečie voda.
Sedela som na brehu a usedavo plakala. A zrazu.... som sa zobudila, cítila som, že plačem nahlas , ale bolo mi divné, že hoci som hore, počujem naďalej burácanie hromu rovno pri uchu.
Pochopila som hneď, ako som sa otočila. Môj sobášený sladko spal a z jeho úst vychádzal hromový zvuk takej razancie, že mi zaliehalo v uchu. A bodaj by nie, odžunger jeden, jeho huba bola opretá o moje ucho a výdych horúceho vzduchu z jeho pľúc mi zarosil ucho aj vlasy....
Takú som mu bacla, až oči otvoril. S plačom som mu vynadala:Ty jeden taký a hentaký, já sa tu o teba bojím, že si sa utopil a ledvaj sem sa aj s malým zachránila, a ty mi chrníš do ucha!
Ešte skôr, než znovu zaspal, stačil ma utešiť slovami:" No vidzíš, mamo, jaké máš ty ščascí,...  vidzíš?  Šeci sme sa zachránili..."